Možnosti rozvíjania vnútorných dynamických síl osobnosti žiaka vo vyučovaní slovenského jazyka
LIGOŠ,M.: Možnosti rozvíjania vnútorných dynamických síl osobnosti žiaka vo vyučovaní slovenského jazyka. Ružomberok: KU, 1999.161s. ISBN 80-7100-579-7
„ Jestvuje len jeden problém: Objaviť nanovo jestvovanie duchovného života, ktorý je čímsi väčším ako inteligencia, a len tento duchovný život je schopný uspokojiť človeka.“
( Antoine de Saint-Exupéry)
Človek denno-denne hľadá, blúdi, nachádza, stráca...Niekedy je to nikdy nekončiaci boj odoberajúci veľa energie. Často sa pri našom hľadaní dostávame do začarovaného kruhu a nevieme nájsť cestu. A správnych ciest nikdy nie je dosť.
Moderná škola 21. storočia má byť okrem iného aj miestom, ktoré ponúka taký návod na život, v ktorom sa žiak nestratí a nájde vždy správne odpovede na mnohé otázky.
Jedným z predmetov, ktoré okrem teoretických základov ponúkajú aj niečo navyše, teda majú hlbší duchovný rozmer, je aj predmet slovenský jazyk. Vychádzajúc z pravej podstaty vyučovacieho predmetu, ktorého základom je spoznávanie rodnej reči, pri správnej voľbe metód, foriem a myšlienok, ktoré chceme ponúknuť žiakom, môžeme z vyučovania urobiť sviatok.
Jednou z kníh, ktorá nám môže pomôcť v tomto nasmerovaní, je bezpochyby publikácia Možnosti rozvíjania vnútorných dynamických síl osobnosti žiaka vo vyučovaní slovenského jazyka (1999). Jej autorom je skúsený didaktik, vysokoškolský pedagóg, doc. Milan Ligoš, m. prof. Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spomínaný autor sa už dlhé roky zaoberá okrem iného aj problematikou zefektívňovania vyučovacieho procesu, motiváciou, osobnosťami učiteľa i žiaka. Už viac desaťročí hľadá také cesty, ktoré by maximálne pomohli žiakovi i učiteľovi prejaviť najskrytejšie sily. Preniká do najhlbšej podstaty a vo svojej práci sa okrem iného opiera aj o spirituálne rozmery vyučovania. Autor s úctou pristupuje k rodnému jazyku, poukazuje na jeho vnútornú duchovnú sémantiku, vníma ho ako výnimočný prejav nášho ľudského vnútra. Nezostáva len v čiastkových oblastiach skúmaných otázok, ale pokúša sa o komplexnosť, o jednotu kognitívnych, komunikatívnych, psychologických, didaktických, mravných a estetických postupov.
Svoju teóriu v tejto jedinečnej publikácii postavil na získaných výsledkoch skúmania motivačných procesov, ktoré sledoval v posledných desaťročiach, a do tohto rámca organicky začlenil nový pohľad rozšírený o duchovný rozmer osobnosti žiaka a čiastočne aj učiteľa. Svojimi názormi posúva pohľad na vyučovanie materinského jazyka do nových dimenzií obohatených o najvnútornejšou podstatu človeka. Jeho cieľom je odbúrať vnímanie vyučovania len v kognitívnej oblasti, preniká do hlbších rozmerov zasahujúcich všetky zložky osobnosti.
Prvá kapitola spomínanej monografie je venovaná analýze už spomínaného dlhoročného výskumu motivačného pôsobenia, na základe ktorého autor vypracoval rámcový program pozostávajúci z ôsmich základných činiteľov. Medzi ne patria: projekt učebného predmetu, učiteľ, žiak (skupina, trieda), interakcia a komunikácia, didaktické prostriedky, podmienky a atmosféra na vyučovaní, cieľovo-prostriedkovo-podmienkové vzťahy, rodina a prostredie žiaka. Využívaním týchto činiteľov môžeme dosiahnuť komplexné rozvíjanie učebnej motivácie žiakov vo vyučovaní materinského jazyka a literatúry. Niektoré z nich majú potenciálnu povahu, iné majú realizačný charakter. Ťažiskom autorovho zámeru je poukázať na to, že bez týchto faktorov nedochádza k uskutočneniu výchovno-vzdelávacieho procesu, a teda ani k motivácii.
V druhej kapitole autor podrobne rozpracúva spomínané činitele. Vychádza už zo známych humanistických tendencií a zdôrazňuje potrebu sústredenia sa na žiaka, pričom má na mysli, že „nemôže ísť o nadvládu jednej zložky osobnosti alebo o jarmo pamäti či vedomostí na úkor inej zložky, resp. citu, mravnosti ,hodnotiaceho myslenia a pod. Ak tieto podmienky nie sú naplnené, tak len ťažko môžeme uskutočniť program motivačného pôsobenia na žiakov.“ (s.43) Táto myšlienka veľmi úzko korešponduje aj s myšlienkami Štátneho vzdelávacieho programu, kde sa píše, že „primárnym v literárnej výchove sa stáva rozvoj schopností žiaka poznávať svet a zmocňovať sa ho esteticko-umeleckými prostriedkami a úsilie odstrániť z vedomia žiaka presvedčenie o jedinečnosti a nenahraditeľnosti kognitívneho prístupu k svetu a smerovanie k pochopeniu špecifík, ktoré v poznávacom procese predstavuje estetické osvojovanie reality. Obsahové osnovanie predmetu smeruje k rozvíjaniu čitateľských kompetencií, resp. súboru vedomostí, zručností, hodnôt a postojov zameraných na príjem (recepciu) umeleckého textu (čítanie, deklamácia, počúvanie), jeho analýzu, interpretáciu a hodnotenie.“
Z uvedeného vyplýva, že názory M. Ligoša sú vysoko aktuálne, korešpondujú s dnešnou dobou a započatým smerovaním v školstve. Výnimočnosť publikácie je však v tom, že ponúka ešte širšie vnímanie predkladaných tvrdení. Obohacuje totiž humanistický princíp o nadprirodzený, ktorý zásadne mení celý charakter školy, pretože do centra pozornosti dáva ľudský faktor. „V tomto zmysle potom nemôžeme obísť ani také výchovné zásady, ako zásada výchovy láskou, náročnosti a úcty k žiakovej osobnosti, kladného hodnotenia žiaka, jednotného pôsobenia, celistvosti, usmerňovanie človeka k slobode a pravde a podobne.“(45)
V týchto dimenziách autor v druhej kapitole analyzuje jednotlivé didaktické prostriedky, ako napríklad učebnice, obsah učiva, učebné úlohy, metódy a formy a pod. Neobchádza však ani rodinu a prostredie žiaka, ktoré majú výrazný vplyv na jeho výsledky v škole. Poukazuje tiež na novodobý fenomén doby, a to mohutný príval informácií (často negatívnych), ktorými na deti a mládež vplývajú najrozličnejšie médiá. Ak dieťa nemá adekvátnu pomoc, často sa pod týmto tlakom cíti preťažené a otupené. Súhlasíme s autorom, že aj vplyvom tejto skutočnosti nám v škole narastá počet nesústredených, depresívnych a nevnímajúcich žiakov. Niekedy, hlavne vo vyšších ročníkoch, je situácia často až alarmujúca a tento problém sa stáva v školách dominantný. Preto je nutné zmobilizovať všetky dostupné možnosti a ukazovať žiakom pozitívnu cestu s pravými hodnotami. Myslíme si, že monografia M. Ligoša má šancu byť odpoveďou aj na tieto naliehavé otázky.
V druhej kapitole je osobitná pozornosť venovaná aj učiteľovi slovenského jazyka. „Veď na čo by nám boli projekty učebného predmetu, budovy a ich vybavenie alebo didaktické prostriedky či podmienky, keby sme nemali dynamické činitele: Učiteľov a žiakov?“ (56)
Zdôrazňuje, že učiteľ slovenského jazyka má pristupovať ku žiakom s láskou a úctou, pokojne, bez náhlivosti a netrpezlivosti. V intenciách sledovania tohto cieľa je dôležité, aby bol oslobodený aj od zbytočnej byrokratickej záťaže. Autor vo svojej charakteristike učiteľa v podmienkach tvorivo-humanistického prístupu ide ešte ďalej a píše:„Pedagogický proces treba akceptovať ako neopakovateľné stretnutie človeka s človekom alebo s blížnym, v ktorom sa roztvárajú jedinečné možnosti interakcie, pričom sa principiálne nezaobídeme bez využitia vnútorných dynamických síl osobnosti ľudí vstupujúcich do výchovno-vzdelávacieho procesu.“ (58) M. Ligoš svoje myšlienky podporil názormi žiakov, ktoré získal počas svojich výskumov. Tie jednoznačne preferujú učiteľov spomínaných hodnôt.
Samozrejme, nezabúda tiež na žiaka, ktorého považuje za centrálny pojem školy a pedagogiky. Vyzdvihuje jeho vnútorné (nehmotné) dynamické sily, pričom má na mysli nielen jeho prirodzené, ale i nadprirodzené, teda schopnosti presahujúce človeka.„Ak sa v takomto duchu buduje vzťah učiteľa a žiaka, potom staviame pedagogiku na nový, kresťanský základ.“ (60) Za veľmi dôležité považujeme autorovo tvrdenie, že žiak musí aj sám vlastnou vôľou vynakladať úsilie na rozvoj svojho individuálneho potenciálu. Nemôže sa spoliehať len na vonkajšie vplyvy. Autor svoje názory opiera aj o myšlienky iných mysliteľov, a tak presvedčivo motivuje učiteľov na ťažkej ceste prenikania do detskej psychiky, ktorú v konečnom dôsledku považuje za pozitívnu. Zdôrazňuje kľúčový status ľudskej bytosti, ktorá nie je ničím iným nahraditeľná.
V tretej kapitole načrtáva niektoré základné línie inovatívneho modelu rozvíjania dynamických síl osobnosti žiaka, v ktorých vychádza jednak zo svojich výsledkov bádania, ktoré obohacuje o nové aktuálne prístupy, všeobecné i špecifické východiská, techniky, materiály a vlastné skúsenosti z praxe. Z mnohých cenných a hodnotných myšlienok, ktoré sa prelínajú celou kapitolou, chceme upozorniť jednak na systémový prístup, ale aj významný prvok v chápaní motivácie, ktorú nevníma len v intenciách kognitívnej, emocionálno-vôľovej, či psychosociálnej, ale aj v duchovnej sfére žiaka a učiteľa prechádzajúcou celou osobnosťou človeka. Súhlasíme s tvrdením, že práve vďaka takémuto prístupu k procesu motivácie sa dá vrátiť vyučovaniu slovenského jazyka jeho pravý zmysel. Pri tomto pohľade je potrebné, aby sme žiaka na vyučovaní vnímali ako spolupracovníka, spolutvorcu a partnera aj s jeho vnútornou oblasťou osobnosti. „Na základe chápania podstaty osobnosti žiaka i jazyka, ale aj jazykového znaku máme priamo príležitosť pozrieť dovnútra žiaka, s používaním jazykových i nejazykových prostriedkov pracujeme s istým transferom vedomia (i nevedomia), teda poznania, citov, vôle, záujmov, postojov, túžob, hodnôt a pod.“ (83) Ďalšou významnou skutočnosťou, na ktorú autor v monografii upozorňuje, je tá, že vnímaním duchovných hodnôt a rozmerov na vyučovaní slovenského jazyka sprostredkúvame aj etické, estetické a duchovné rozmery, čím sa v komplexnom poňatí osobnosti dostávame bližšie k človeku, ale i k nekonečnému dobru. „Veď aj rozumové, citové, vôľové, etické a estetické, ba i pohybové činnosti človek uskutočňuje na báze svojho duchovného rozmeru (nesmrteľnej duše).“ (93) Autor tiež zdôrazňuje aj ďalšie poslanie vyučovania materinského jazyka, a to rozvíjanie jazyka a rečovej komunikácie. Z uvedeného vidíme, že vyučovanie takto zasahuje celú osobnosť žiaka, a aj preto pri motivovaní musíme pôsobiť v zmysle komplexnosti a integrity.
Mimoriadne prínosnou sa tretia kapitola stáva aj vďaka autorovým konkrétnym návodom na „oživenie a poľudštenie“ vyučovania slovenského jazyka a literatúry. Predkladá námety na využitie komunikačného princípu, prepojenie slohu, literatúry a slovenského jazyka, ale i ďalšie príklady na využitie medzipredmetových vzťahov. Pre tých učiteľov z praxe, ktorí podobné prístupy v práci uplatňujú, autorove názory potvrdzujú správnosť zvolenej cesty v spomínanom zameraní.
Záver kapitoly je venovaný autorovým autentickým zážitkom, ktoré prežil počas pedagogického pôsobenia v podmienkach základnej školy. V živom rozprávaní ho máme možnosť vnímať nielen ako výborného didaktika, ale i jedinečnú cítiacu osobnosť, ktorá si veľmi dobre uvedomuje, že „budúcnosť nemá vonkajšia či nátlaková forma výchovno-vzdelácacieho procesu, namiesto toho sa črtá perspektívna v spolupráci ľudí na základe zapojenia ich skutočne pravých dimenzií, ktoré získal človek od svojho Stvoriteľa a ktoré je povolaný uplatňovať i ďalej rozvíjať.“ (115)
Monografia M. Ligoša je cenným príspevkom do oblasti teórie vyučovania slovenského jazyka. Je výbornou pomôckou nielen pre študentov, ale i pre učiteľov z praxe, ktorí sa neboja byť tvoriví, ktorí sa nevzdávajú a hľadajú také cesty, pomocou ktorých by aj dnešným deťom ukázali, že nie hrubá reč, vulgarizmy, negativizmus, (ktoré sú v spoločnosti často preferované), ale krása reči, preferovanie dobra a skutočných hodnôt robí život jednotlivca i celý svet krajším.
Myslíme si, že v dnešnej dobe, keď máme k dispozícii priestor v rámci školských vzdelávacích programov, nie je problém zakomponovať spomínané myšlienky do vyučovania, a tak nastúpiť na jednu z ďalších možných ciest zefektívnenia nášho pôsobenia na žiakov. Sme presvedčení, že cesta rozvíjania vnútorných dynamických síl osobnosti nás nesklame. Len sa musíme pripraviť na to, že naše putovanie nebude vždy jednoduché a ľahké. Nech nám je všetkým, ktorí sa na spomínanú cestu vyberieme, monografia M. Ligoša povzbudením a cennou radou.
PaedDr. Jaroslava Koníčková
Základná škola s materskou školou Liptovská Osada